Oceľová tragédia na rázcestí bytia a neživej hmoty, čo sa stalo?

Autor: Radovan Butaš | 16.3.2015 o 3:12 | (upravené 20.3.2015 o 1:09) Karma článku: 3,47 | Prečítané:  805x

Skutočný príbeh s nedobrým koncom. Na ceste krajinou tieňov, vynára sa tragická spomienka na minulosť. Noc a prchavé pouličné osvetlenie umocňujú hororové výjavy mysle pútnika. Po čase mu v mysli opäť ožíva príbeh so zlým koncom.

Hluky nočného mesta píšu svoj nočný príbeh. Keď kráčam ponurými ulicami predmestia, akosi neverím v bezpečný svet bez násilia. Kráčam vpred a počúvam vlastné kroky, nechávam za sebou stopy, strácajúce sa v tme. Tieň ma už dávno nevystraší, no len ak je iba môj.

V tých mŕtvych hodinách, medzi pol druhou a pol štvrtou ráno, keď všetci normálni ľudia spia, alebo sú na nočnej, ja sa vraciam domov. S túžbou doraziť bezpečne do cieľa. Dávam si pozor, stalo sa mi už veľakrát, že som v diaľke zazrel vagabundov, ponevierajúcich sa nocou a hľadajúcich si svoju obeť, ale zatiaľ som sa stretu a vždy dokázal vyhnúť.

Dnes som nemal na výber. Kráčam pešo, auto zostalo doma, je na suchu. Doviezol ma posledný vlak, do noci som sa musel vydať sám. Domov to bude ešte dlhá polhodina cesty. Nie som naivný, poznám príkoria noci, kedy živly strácajú zábran a pod rúškou tmy ožíva ich najtemnejšia stránka duše.

Už dlho som nekráčal takou hustou tmou, nočné osvetlenie lámp v úspornom režime, len v obrysoch načrtá bezpečnú cestu domov. Som naľahko, nemám pri sebe nič cennejšie, než doklady, zopár drobných a mobil za pár desiatok.

O chvíľu prejdem cez železničné priecestie. Dúfam, že ho stihnem prekročiť, kým mi cestu skrížia nákladné vlaky s uhlím. Nekonečné kolosy dopravujúce po tepnách krajiny krv ekonomiky. Zvykne trvať aj vyše pol hodiny, kým je cesta voľná. Dovtedy treba čakať, bezpečne sa to obísť nedá. Risk vás môže stáť život, vyhasol už tak nejeden a nebola to len obyčajná pochabosť, ktorá priviedla život na smrť.

Len prednedávnom tam vyhasol život mladého muža. Okamžite o tom napísali všetky weby, smrť na koľajniciach, muž neprežil zrážku s vlakom. Tragédia, čo však vedie ľudí, skoncovať so životom takýmto spôsobom? „Po odstránení nehody“ zostáva na mieste len mastný fľak a vlaky chodia ďalej. Strojvedúci si zažije peklo, trvá, kým sa spamätá z traumy. A ten človek, čo neuniesol tiahu bytia, už existuje len v spomienkach.

Tragické, s nevyhnutným koncom, to rozhodnutie, čo sa nedá zvrátiť. Čo však vníma samovrah tých pár minút, kým príde koniec? Približujúce sa svetlá, vibrujúce koľajnice, hrmot obrovského kolosu, ktorý nemá šancu zastaviť včas. Vybehne a vrhne sa do drápov smrti, rovno pod desiatky ton ocele, bez nádeje a bez šance na prežitie. Príde bleskový náraz, pnutie, pád a strata štrukturálnej integrity organizmu. Kým mozog príde o posledné živiny, chvíľu ešte vníma, odchádza na druhú stranu, z ktorej už niet návratu. Kým kolos zastaví, kusy organizmu sa metajú v agónii. Keď dopištia posledné vagóny, je po všetkom. Zrážke sa nedalo zabrániť, vlak stojí, strojvedúci volá operačné... „Stala sa nehoda.“

Prišiel som takto o kamaráta, vždy keď prechádzam cez koľajnice, pripomenie sa mi jeho pamiatka. O jeho mladosť ho pripravila nejasná budúcnosť, stratil všetky vízie. Zavrhol všetky plány. Keď hovorieval o pomste, jeho slová zneli ako memento. Jeho duši ublížili, dlho s tým bojoval. Nevedeli sme mu pomôcť, osud ho držal v pevnom zovretí.

Noc umocňuje ponuré spomienky, kráčam hororovou ulicou. Ešte je zima, stromy sú bez lístia a to ekonomicky utlmené pouličné osvetlenie vytvára priestor temným silám v podvedomí. Dnes mám šťastie, po ceste k domovu panuje pokoj a mier, len vietor a uháňajúce autá kvília vo vzduchu.

Už budem pri trati. Obávané memento čoraz silnejšie rezonuje v mojom podvedomí. Spomienky opäť ožívajú. Mohol som ho zachrániť? Pomôcť mu prekonať to ponuré obdobie, nenechať ho skĺznuť do bezvýchodiskovej depresie. Namiesto doživotia si vybral smrť. Prekonal všetky prekážky, len aby prekročil rieku Styx. Nezastavili ho ani bosé nohy, ani urputná cesta. Vyrazil do dňa, ktorý ho nevnímal a do večera sa už nevrátil.

Prichádza vlak. V koľajniciach znie jeho ozvena, vibrujú čoraz silnejšie. Medzimestská bageta sa rúti asi sedemdesiatkou, míňa nechránené železničné priecestie a z polí vstupuje do koridoru naprieč lesným porastom. Po stovke metrov, vychádza mladík z kriačia, rovno na trať. Strojvedúci šípi tragédiu – v jeho očiach sa črtajú kontúry smrti. V jeho mysli vyvstáva otázka, „prečo dnes, prečo ja, … pokúsim sa tomu zabrániť.“ Samovrah spolieha na moment prekvapenia. Rozohratú hru už nemieni ukončiť, vrátiť sa domov by znamenalo opätovnú potupu. Vchádza do koľajiska a líha si... V temnom okamihu rozlúčenia sa s realitou, denným svetlom, zatrpknutosťou, bezbrannosťou, rodinou a možno aj priateľmi, ukladá sa na večný spánok. Ešte žije, dýcha, zopár sekúnd vníma ohlušujúce trúbenie strojvodcu.

Neustúpi ani o piaď. Je rozhodnutý. Zmeravený, cíti strach? Čo sa stalo, že to takto vyriešil. Odpovede sa nedozvie už nikto. Oceľ skončila jeden príbeh. O pár desiatok milisekúnd telesná schránka nejaví známky života, stratil hlavu, prišiel o život. Devastačné poranenia nezlúčiteľné so životom spôsobili, že sa vydal na cestu do podsvetia.

V ozlomkrky brzdiacej bagete nastáva na pár okamihov chaos. Ľudia ešte nevedia, prečo vlak tak náhle brzdí. Idylu cestovania naruší prudké myknutie v sedadlách, tí čo stoja, majú smolu, zotrvačná energia si s nimi zahráva. Brzdenie neútícha, oceľové kolesá sa kĺžu po oceľových koľajniciach až odletujú iskry. Tragédii sa nedá zabrániť, sprievodca bude musieť v nasledujúcich minútach informovať cestujúcich o hroznej udalosti. Mnohí zmeškajú svoje nadväzujúce spoje. Správa sa rýchlo rozkríkne. Len kým, uhasne ozvena nemého výkriku, beh sveta pokračuje rovnakým tempom ako predtým. Jeden život sa skončí, iný vznikne...

Dostal som sa až na priecestie, odtiaľto je to už len pár minút. Prechádzam ním s rešpektom, vždy ma mrazí, keď si spomeniem. Keď generácia prichádza o svojich výtečníkov, nedá sa len tak zabudnúť. Bez slova, bez povzdychnutia kráčam ďalej, stihol som to. Mohutné súpravy mi dnes cestu neskrížili, nemusel som čakať. Nemusel som pozerať pod kolesá vlaku, na početné oceľové vagóny. Dnes nie. Už som takmer doma, som za hranicou. Nemá význam trápiť sa a spomínať na tragédiu, nočné mory už dávno pominuli, zostalo len to memento.

Slová, ktoré vravieval, slová, ktorým sme neverili. „Memento mori.“

 20. 03. 15 Aktualizácia: Presun z Kultúry do Prózy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?