S nákupom spotrebnej elektroniky sa vydávame na pospas jej výdrži. V dobrej vôli si predplácame predĺženú záruku s vedomím, čo ak... A predsa, po troch rokoch príde koniec. Obrazovka čierna, vysávač bez duše, kávovar bez pary.
Životný cyklus je neúprosný. Tak ako my ľudia žijeme svoj život v štýle čo to dá a nemyslíme pritom na koniec, podobné je to aj so všektým, čo nakupujeme. Pri potravinách je to jasné, kúpiť a spotrebovať – niet o čom debatovať. U výrobkov s opakovaným použitím je to však celkom iné, to dá rozum.
Kde je ale miera, koľko ktorý výrobok vydrží? Záručnú dobu prežije skôr lacná čína alebo renomovaná Európska značka? Ale aj tie eurotovary sú častokrát „China assembled“, hlavne u elektroniky. Častokrát počúvam, najmä od tých, ktorí nemajú v bukse núdzu: „Nie sme až takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci.“ Na druhej strane, práve tej, kde sa ráta každý jeden drobný v mešci, pamätníci až pričasto spomínajú, že za „socíku“ elektronika vydržala desať – pätnásť, alebo dvadsať a viac rokov (to už je extrém).
Preto možno nie je náhoda, že v garážach a pivniciach sa nachádzajú artefakty z dôb socialistických. Mnohokrát naozaj funčné. Presvedčila ma o tom, dvadsať rokov stará práčka Romo (dvojprepážkový model práčka/krúcačka), retro na ktoré sa len tak nezabúda. Pripomenula sa práve vtedy, keď doslúžila automatická práčka, po rokoch dobrej služby. Takmer štrnásť rokov a potom už len, bum – prásk, vrm - vrm, dym a smrad. Zbohom, bola si čestným členom rodiny!
Odišla do kremíkového neba. Tam, kam patria všetky kalkulačky, vysávače, žehličky, práčky … Nebolo to pre nás žiadnym prekvapením, takpovediac sme to čakali. Nevedeli sme len, kedy sa to stane.
Lenže, jej sestra – práčka, kupovaná v rovnakom čase, v rovnakom obchode, v práčovni našej známej položila život za čistú bielizeň oveľa skôr. Prečo? Veď bola taká mladá...
A to bol len jeden príbeh z tisícky ďalších. Nie každý má dopriate dožiť sa vysokého veku, ani elektronika, ani človek. Kým za dôb plánovaného hospodárstva sa vryla do spomienok dnešných pamätníkov až fantastická výdrž elektroniky, dnes je trend celkom opačný.
Výrobcovia, veľmi dobre rátajú s tým, ako dlho ten-ktorý z výrobkov ich tovární bude fungovať. Z reakcií ľudí na sociálnych sieťach aj mimo nich mám pocit a nie len ja, že častokrát ako keby každý z prístrojov mal vo svojich útrobách záhadný „gén“ trvanlivosti. Dva roky a koniec, nebodaj si zaregistrujete výrobok na internete a „do roka a do dňa“, budete v obchode kupovať nový.
Plánovaná životnosť je kľúčom k neustálemu odbytu, ale hľadí niekto aj na životné prostredie? Koľko toho, čo prestane fungovať skončí na skládkach?! Keď tak, už sa niekto podujme a zrecykluje, plech a meď alebo vydoluje mačacie zlato z elektronických obvodov (mimochodom, dá sa na tom celkom slušne zarobiť, ale to nie je žiadna novina).
Kým výrobca profituje, ekologická stopa sa vyrýva hlbokú brázdu do tváre Matky Zeme. Eurosvet sa však pomaly spamätáva, pionierčiť začínajú vo Francúzsku. Podarí sa im zabojovať a zvíťaziť nad veternými mlynmi, ktoré melú dopyt na ponuku tak rýchlo, že sa modely nestačia míňať?!
